Pri obezite každý rieši pohyb, ale vypadáva nám z toho to zásadné, vraví odborníčka na verejné zdravie

V rozhovore s ňou sa okrem iného dozviete:

• prečo je zlé sústrediť sa len na pohyb a prečo nestačí vybehať cukor;
• kedy je zlá strava horšia ako alkohol a fajčenie;
• ako správne hovoriť o obezite, nezraniť, ale pomôcť;
• čo robia školské jedálne zle;
• a ako nám vysoko priemyselne spracované potraviny omamujú mozog.

V čom podľa vás v oblasti výživy a zdravého životného štýlu Česi najviac klamú sami seba?

Máme veľmi obmedzenú nutričnú gramotnosť. Vlastne vôbec nevieme, ako má strava správne vyzerať. Preto si myslíme, že to vieme, ale nevieme. Nemáme ani realistický náhľad na to, aké zlé to s nami je. A štatistiky hovoria jasne: viac ako šesťdesiat percent Čechov a Češiek má nadváhu alebo obezitu.

Jedna stravenková firma urobila prieskum, v ktorom sa pýtali ľudí, či si myslia, že jedia dostatok zeleniny. A porovnávali to s realitou. Zatiaľ čo 43 percent ľudí uviedlo, že jej jedia dostatok, v skutočnosti len tri percentá ľudí jedia aspoň 400 gramov zeleniny. A pritom sa má denne zjesť minimálne 500 – 600 gramov ovocia a zeleniny, zeleniny ideálne viac. Väčšina ľudí tak svoju situáciu hodnotila úplne neadekvátne.

Ako spoločnosť zvykneme naletieť na marketingové ťaháky, na rôzne trendy, odporúčania celebrít. A bohužiaľ aj lekári hovoria hlúposti, mnohí z nich výžive vôbec nerozumejú. Zažila som, že lekárka odporučila mame dieťaťa s výraznou nadváhou, aby mu dávala ako „zdravú desiatu“ tyčinky z datľovej pasty. Bolo tam síce napísané „bez pridaného cukru“, ale aj bez neho to malo cukru až-až. Cukor tvoril prakticky polovicu hmotnosti, ďalšiu časť tvoril kokosový tuk, bolo tam veľa energie. Vôbec to nebola vhodná desiata, naopak. Lekárka to však považovala za ovocnú výživu.

Zdá sa mi, že sa vo výžive často riešia neuveriteľné detaily a absurdnosti. Niekto odmietne paradajku s tým, že má veľa cukru, a potom si dá párok s kečupom.

Je to tak, riešime jednotlivé veci, ale zabúdame na podstatné princípy, ktoré sú pomerne jednoduché. Mnohí ľudia sa zamerajú na nejaké zložky, ktoré podrobujú dôkladnému skúmaniu, ale to hlavné im potom uniká. Vezú sa na trendoch.

Výživa bohužiaľ nie je ani politická, ani životná priorita. Napríklad v otázke obezity každý rieši hlavne pohyb. Hýbte sa! Pohyb, pohyb, pohyb. Priberajú nám deti? Musí byť viac telocviku. Tým sa to vyrieši!

A nevyrieši?

Pohyb sám o sebe nestačí. Stále nám z toho vypadáva výživa. Všetci sa rozčuľujú, že je málo telocviku, ale o výžive sa deti prakticky nič pravidelne neučia. Pritom je to niečo, čo rieši každý z nás niekoľkokrát denne, a všeličo by sa dalo zakomponovať do biológie, do matematiky, do chémie…

Na tej pohybovej línii sa priživujú aj rôzne potravinárske inštitúcie, pretože je predsa pohodlnejšie povedať, že sa deti nehýbu, než riešiť, že jedia veľa sušienok, ale málo ovocia a zeleniny. Jasné, že sedia za počítačom a chýba im aj pohyb, to vôbec nepopieram, ale nemali by sme tým odkláňať pozornosť.

Niekde som čítala aj vašu vetu: Vybehať cukor nestačí. Ako ste to mysleli?

Ďalší problém v diskusii o výžive. Kalórie.

Aký je tam problém? Rovnica príjmu a výdaja kalórií je predsa jasná.

Je. Samozrejme. Ale výživa nie sú len kalórie. Sú veci, ktoré človek neurobí tým, že si pôjde zabehať. Kalórie spálime, ale keď sa zle stravujeme, pohyb nie je riešenie. Napríklad nadmernú spotrebu soli rozhodne nevybeháme. Keď mám veľa soli, môžem mať inak vyvážený jedálniček a môžem športovať, ale stále mám vyššie riziko kardiovaskulárnych chorôb.

Keď budem jesť málo zeleniny a ovocia, môžem mať inak všetko perfektné, ale stále budem mať vysoké riziko chorôb, pretože mi bude chýbať vláknina, vitamíny a antioxidanty. A nadmerný príjem cukru už aj v metabolizme robí svoje – bez ohľadu na to, či športujete alebo nie.

Typickým problémom sú sladené nápoje, a to z mnohých uhlov pohľadu. Niektoré riziká chorôb sa totiž v štúdiách pri ich konzumácii zvyšujú aj vo chvíli, keď započítame BMI alebo energetický príjem. Inými slovami, aj keď máte vyváženú bilanciu, tak ak konzumujete sladené nápoje, stále môžete mať napríklad vyššie riziko cukrovky.

Jasné, je to lepšie, ako keď to pijete „navyše“, ale odpoveď metabolizmu na cukor sama osebe zvyšuje riziko niektorých chorôb. Naozaj tu nejde len o kalórie, ale musíme sa zamerať aj na vyvážené zloženie.

Ešte sa vrátim k pohybu. V jednej tabuľke, ktorú ste zverejnili na sieti X, som sa dočítala, že zloženie výživy je oveľa výraznejším rizikovým faktorom ako „málo pohybu“. Výživa dokonca jednoznačne prevyšuje aj fajčenie a alkohol. To je zaujímavé.

My totiž máme prevrátené priority. Vyzerá to zradne. Keď sa pozrieme na efekt potravín na ľudské zdravie, tak to vyzerá ako faktor s malým významom. Napríklad údeniny sú preukázaný karcinogén, jeden párok denne zvýši riziko kolorektálneho nádoru asi 1,2-krát. Zdá sa to ako nič, lenže jednotlivé malé efekty sa sčítajú.

Keď zle jedáva väčšina populácie, výsledný počet výskytu kardiovaskulárnych alebo onkologických chorôb, cukrovky alebo obezity – spojených s výživou – je v populácii veľmi vysoký.

Rôzne potraviny a ich zložky zvyšujú to riziko málo, ale keď to robí väčšina ľudí a často, tak máme ako spoločnosť problém. Zlá výživa potom vychádza dokonca ako horší faktor než fajčenie, ale až tak ju neriešime. Nie je to priorita.

Čo teda asi neznamená, že fajčenie je v poriadku, aby si to tak niekto nevysvetlil.

Isteže nie. Fajčenie jednoznačne ničí fajčiarom zdravie. Ale hovoríme o českej spoločnosti ako takej. Zlá výživa hrá vo verejnom zdraví veľkú úlohu. Zlá výživa a podceňovanie jej následkov je zlozvyk Českej republiky. Bohužiaľ, nemáme silnú epidemiológiu, je tu málo ľudí, ktorí by verejné zdravie vedeli riešiť systémovo.

Občas sa urobí edukačná kampaň. Ale my máme dáta, že tieto kampane takmer vôbec nekorelujú so správaním ľudí. Myslíme si, že sme to vyriešili, keď ľuďom povieme, čo majú robiť. Keď im dáme letáky. Ale nie, nevyriešili sme to. Nezačnú to robiť.

Vstupuje do toho veľa faktorov, ktoré vo výsledku určujú, či niekto správanie zmení alebo nie.

A aké sú cesty?

Napríklad cez inštitucionálne stravovanie a jeho kvalitu, zavádzaním lepšieho označovania na obaloch, napríklad vo forme jednoduchých a zrozumiteľných „semaforov“, ako je Nutri-Score (nutričné ??skóre), alebo, naopak, varovných symbolov, napríklad pri príliš slaných potravinách. Ďalšou pomocou by mohlo zdanenie napríklad sladkých nápojov nebo nulová daň na zeleninu a ovocie.

Nie sme však schopní nič také urobiť a potom sa čudujeme, že máme šesťdesiat percent ľudí s obezitou a nadváhou.

Sledujem na sieti X vaše vlákna o výžive. Čo máte teraz v hľadáčiku?

Viac, než by som stíhala písať. Za toto ma nikto neplatí, tak si na to vždy musím nájsť čas. Ale v popularizácii a komunikácii vidím zmysel. Teraz ma veľmi zaujímajú vysoko priemyselne spracované potraviny (v angličtine sa používa pojem „ultraspracované potraviny“ – pozn. red.), pozdávalo by sa mi viac rozobrať mechanizmy, ktorými ovplyvňujú naše zdravie. Vychádzajú k tomu zaujímavé štúdie.

A otázka je, čo ďalej, ako reagovať na možné riziká vo verejnom zdraví. Máme teraz čerstvo štúdie aj z prostredia školských jedální, kde by však mala nastať zmena.

Unikátnosť českých školských jedální je predsa v tom, že vôbec varia. Myslela som si, že sa tam polotovary vo veľkom nepoužívajú, alebo sa mýlim?

V českých školských jedálňach sa varí, ale bežne sa využívajú napríklad dehydratované zmesi – najmä ako základy do polievok a omáčok. Nemáme na to úplne dobré dáta, ale vyplýva to z hygienických kontrol.

Sú stále kuchyne, ktoré varia od základu aj vlastné vývary, ale mnohé nie. A využívanie tých zmesí nevidíme radi nielen preto, že ide o vysoko spracované potraviny, ale veľký problém je už len slanosť týchto prípravkov.

Z prieskumu z roku 2019 aj z priebežných hygienických kontrol vyplýva, že školské obedy sú výrazne slanšie, než by mali byť, a tú nadmernú slanosť spôsobujú práve instantné zmesi.

Hovorili ste o možnej zmene…

Pripravuje sa novelizácia vyhlášky o školskom stravovaní, už je celkom ďaleko v procese, my do nej navrhujeme práve zákaz využívať dehydratované zmesi. Nemajú žiadne zdravotné benefity, naopak, majú iba riziká. A variť sa dá bez nich.

Netlačí školské jedálne do ich využívania aj rozpočet a časové hľadisko? Vieme, aká zložitá je situácia s personálom v kuchyniach.

Asi aj to hrá svoju rolu. A aby sme boli fér, naozaj to nie je vždy „vina“ jedálne. Myslím, že na mnohých miestach by radi varili svoj vývar cez noc, čo je s dnešnými technológiami úplne bezpečné a pohodlné, ale stane sa, že to riaditeľ školy zakáže, pretože sa domnieva, že to bezpečné nie je.

Šéfka jedálne s tým musí pracovať. Ale za nás, teda odborníkov na verejné zdravie, dehydratované zmesi do stravovania v škole jednoznačne nepatria a je možné školské stravovanie pripraviť aj bez toho.

O čom sa teda rozprávame, keď hovoríme o vysoko priemyselne spracovaných potravinách?

Najlepšie to vystihuje klasifikácia NOVA 4. Českí potravinári často účelovo presadzujú iba delenie na spracované a nespracované potraviny, ale to je málo a nevystihuje to veľa dôležitých rozdielov.

NOVA 4 je súčasný štandard zodpovedajúci vedeckému poznaniu. Jednotka (NOVA 1) sú suroviny, nespracované potraviny – zelenina, ovocie, obilie, zemiaky, mlieko a podobne. Dvojka (NOVA 2) sú potraviny, ktoré prešli len základným mechanickým spracovaním, napríklad olivový olej, ktorý sa vyrába vylisovaním olív. Alebo múka, pri ktorej sa len namelie ??obilie.

Trojka (NOVA 3) sú už spracované potraviny, ale tradičnými metódami, ktoré vieme alebo by sme mohli vedieť replikovať doma. Vezmem mlieko, nechám ho nakysnúť a mám jogurt. Vezmem múku, droždie, vodu, zmiešam a upečiem: mám chlieb.

A potom je tu štvorka, čo sú práve vysoko priemyselne spracované potraviny (NOVA 4). Pomôcka je, že sú vyrobené pomocou technológií, ktoré doma nemám k dispozícii, a s pomocou látok, ktoré tiež nemám v špajze. Farbivá, emulgátory a ďalšie aditíva. Samozrejme, pri potravinách sú kvalitatívne rozdiely, vo výnimočných prípadoch môže byť ťažké sa rozhodnúť, či to má byť NOVA 3 alebo NOVA 4, ale principiálne je to tak, ako som povedala.

Vo výžive nič nefunguje stopercentne. Zaujímavá je napríklad diskusia o glutamáte. Z nášho uhla pohľadu sú potraviny s jeho použitím vysoko spracované, ale v Číne je to bežné korenie, ktoré sa používa v domácnosti. V tomto prípade je hranica tenká. Ale keď sa pozriete na zloženie a vidíte tam telefónny zoznam ingrediencií, aditíva, extrudáty a ďalšie zložky, ktoré nemáte doma, potom je to vysoko priemyselne spracovaná potravina.

Je dosť prácne to v tom zložení vypátrať, už človek môjho veku bez okuliarov často nemá šancu. Pri väčšom nákupe je to už dosť veľká veda a je to otravné…

Iste. Samozrejme si to vyžaduje prácu, aj keď niektoré vysoko spracované potraviny sú asi úplne evidentné. Z tých častejších vecí sú takmer tutovkou napríklad instantné omáčky alebo vývary, taktiež malinovky, trvanlivé balené pečivo, rôzne bežne dostupné lacné sladkosti alebo cereálie.

Tam, kde sa bežne používa Nutri-Score, by takéto produkty mohli byť v budúcnosti označené nielen farebným hodnotením ich nutričnej kvality, ktoré odráža napríklad obsah soli alebo cukru, ale práve aj jasným čiernym rámčekom, ktorý ukazuje, že ide o vysoko priemyselne spracovaný produkt.

Česká republika medzi také krajiny nepatrí, však?

Nie. Česká republika oficiálne nepodporuje Nutri-Score a plošné zavedenie v EÚ sme skôr zablokovali. Bohužiaľ. Ale krajiny, ktoré podporujú Nutri-Score na obaloch, ako napríklad Nemecko alebo Francúzsko, sa môžu dočkať pridania čierneho rámčeka, pokiaľ ho schváli vedecká komisia, ktorá zodpovedá za vývoj Nutri-Score. Bude to ten známy semafor – zelená, žltá, červená – a čierny rámček s nápisom „ultra-processed“, pokiaľ to bude vysoko priemyselne spracovaná potravina.

V Česku to vidíme len na dovážaných výrobkoch, tu sa to nerobí, pretože máme dojem, že obaly spadajú pod poľnohospodárstvo, kde nemajú takéto zdravotne motivované označovanie radi.

My sa stále musíme spoliehať na sedliacky rozum a na to, že rozlúštime tie písmenká na obale. Nejako sa to dá, aj keď to stojí drahocenný čas. Obrátim jogurt a čítam: mlieko, baktérie, probiotiká, jahoda a cukor. Dobre, to sú zložky, ktoré poznám. Je to v poriadku, aj keď si radšej vezmem jogurt bez cukru a sama si ho ochutím. Keď však vidím v zložení farbivo, emulgátory, izoláty a podobne, je to vysoko priemyselne spracované.

Kým sa dostaneme k tomu, v čom sú zdravotné riziká vysoko priemyselne spracovaných potravín, povedzte mi, aká je miera toho, čo je ešte v poriadku a kedy už je to problém. Bežný spotrebiteľ či rodina sa asi úplne nevyhne nákupu takýchto potravín.

To je otázka. Výskumy sa medzi sebou trochu sporia. Väčšina zatiaľ skôr ukazuje, že riziko stúpa úmerne množstvu. Keď v lete vezmem pár konzerv do kempu alebo dehydratovanú polievku na hory, svet sa nezrúti, rovnako ako keď si dám na oslave tortu, tak sa mi nezrúti celý životný režim v príjme cukru. Telo niečo vydrží. Problém však je, že u niektorých ľudí tvoria tieto potraviny veľkú alebo dokonca zásadnú časť jedálnička. A vtedy sa už o tom musíme rozprávať.

Sú výskumy, ktoré naznačujú, že problémom by mohli byť niektoré aditíva samy osebe. Môžu mať priamy vplyv na metabolizmus alebo na mikrobióm, jednotlivé látky alebo ich kombinácie môžu spúšťať isté procesy, ktoré neblaho ovplyvňujú naše zdravie. To je však zatiaľ predmet výskumu. Isté je, že tieto potraviny jednoducho obvykle nemajú dobré nutričné ??zloženie. Sú veľmi slané alebo veľmi sladké, plné nasýtených tukov, vysoko energetické.

Cukor, soľ i nasýtené tuky sú živiny, ktoré by sme mali skôr obmedzovať ako ich jesť v koncentrovanom množstve. Jednou plechovkou malinovky dostanete do tela naraz aj celú odporúčanú dennú dávku cukru. Navyše keď zjem jednu vec, nezostane mi miesto na inú – napríklad nutrične hodnotnejšiu.

Jeden croissant s nízkym obsahom mikroživín, aditívami a tonou cukru vás, samozrejme, nezabije, ale keď ho dáte dieťaťu na desiatu, zasýti sa croissantom a už nezje to jabĺčko, čo ste mu pribalili. To by pritom jeho telu dodalo oveľa viac vitamínov a vlákniny.

Ale buďme fér. Ani to sa netýka všetkých vysoko spracovaných potravín. Napríklad rôzne pufované krekry nie sú plné soli a cukru, je to napríklad len pufovaná ryža. Alebo alternatívy mäsa – nutrične nie sú plné nasýtených tukov ani cukru, majú v sebe dosť vlákniny aj proteín.

A zase sa to komplikuje.

Trochu áno. Ešte je tu ďalší mechanizmus, ktorý môže poškodzovať zdravie alebo prinajmenšom nerobiť telu dobre. Väčšina vysoko spracovaných potravín je chudobná na vitamíny a minerály, takže im chýbajú benefity nespracovaných potravín a oslabujú kvalitu jedálnička ešte aj týmto spôsobom. A to sa týka napríklad aj alternatív mäsa.

A v neposlednom rade sa mnoho tých potravín pripravuje tak, aby pre nás boli neodolateľné. Ich výroba zaisťuje chrumkavosť alebo nadýchanú mäkkosť, čo nás láka. Zjeme toho viac, čím do seba naládujeme viac energie, a omamuje nám to mozog.

Stále však platí, že primárna bezpečnosť potravín sa v Česku ostro sleduje, nie?

Sleduje, ale často sa zabúda na rozdiel medzi potravinovou bezpečnosťou a prevenciou z pohľadu zdravia. Stierame rozdiel medzi vedou o potravinách a vedou o výžive.

My sa môžeme na rovnakú potravinu pozerať z hľadiska bezpečnosti, čo – keď to poviem hlúpo – znamená, že keď to zjem, tak ma to nezabije. Teda nie hneď. Potraviny sa testujú, čokoľvek, čo je na našom trhu legálne, musí byť aj bezpečné. Ale my vo výžive ešte zdôrazňujeme, že je síce fajn, že nás tá potravina nezabije hneď…

… ale pomaly a isto.

Jemnejšie povedané, potravina, ktorá ma hneď nezabije, ešte nemusí byť hodnotná pre moje zdravie. Mnohé úplne „bezpečné“ potraviny evidentne zvyšujú riziká rôznych chorôb, to už vieme tiež. Bežnými kontrolnými mechanizmami to však nepodchytávame. Navyše sa naozaj objavujú aj čiastkové štúdie, ktoré naznačujú, že sladidlá alebo emulgátory môžu zvyšovať riziká vzniku nejakých chorôb. Alebo mix tých aditív. Ale to zatiaľ dokázané nie je.

Platí, že vysoko priemyselne spracované potraviny sú skôr výživovo chudobné, neobsahujú antioxidanty, vitamíny, môžu spúšťať nechcené mechanizmy, ktorým zatiaľ veľmi nerozumieme. Ale v epidemiologických štúdiách vidíme koreláciu s vyšším výskytom niektorých chorôb.

Tak čo s tým?

Rôzne krajiny sa k tomu stavajú rôzne. Napríklad v Brazílii majú veľmi proaktívny prístup, čo sa týka odporúčaní, ako má človek obmedzovať tieto potraviny, že to do jedálnička nepatrí. Okrem rizika nič neprinášajú. Iné štáty čakajú, kým sa preukáže, čo presne a ako to robí, dovtedy na to siahať nebudú. Ale s pribúdajúcim výskumom sa množia aj štáty, ktoré siahajú k rôznym formám obmedzení.

A u nás teda?

Ako to povedať? Poľnohospodári a potravinári verzus zdravie, to je niekedy veľmi tragikomické. Jasné, že keď povieme: toto nejedzte, tak zasahujeme do trhu. Ale zároveň chránime zdravie, ktoré má svoju aj ekonomickú hodnotu.

Vaša práca je radiť aj politikom, predstaviteľom štátu, čo robiť, pokiaľ ide o verejné zdravie. Zaznamenali ste vôbec nejaký úspech?

Mám radosť, že pekne napreduje nová vyhláška o školskom stravovaní, ale o tom sme už hovorili. Naopak, mrzí ma, že Nutri-Score bolo u nás nepriechodné. Je to jednoznačne zdravotnícka otázka, nie je to „nepodpora“ českých potravín, ale poskytnutie informácie, s ktorou môžu ľudia pracovať počas nákupu, môžu porovnať potraviny v danej kategórii medzi sebou a rozhodnúť sa pre tú, ktorá je nutrične vhodnejšia.

Zatiaľ je u nás debata mŕtva. A keď sa viedla, bola plná mýtov a dezinformácií, a to aj na oficiálnej úrovni. Aj nutriční odborníci mi často opakovali nezmysly z reťazových e-mailov…

Napríklad?

Napríklad že olivový olej je v červenej kategórii. Ako to? On tam mohol byť, pokiaľ išlo o zmes. Inak bol v žltej kategórii, čo bolo pre tuky a oleje najlepšie, a to pre vysoký obsah energie. A podľa aktualizovanej verzie je dokonca zelený. Dôležité je aj porovnávať potraviny vždy v jednej kategórii.

Nie olej s kalerábom, ale olej s inými olejmi alebo tukmi.

Presne tak. Jedna z komunikačných liniek, ktorá tú debatu takisto zabíja, je, že Nutri-Score rozdeľuje potraviny len na dobré a zlé. Že má človek kupovať iba zelené potraviny a červené nekupovať. Ale tak to nie je.

Ide o to, aby ste si mohli porovnať produkty určitého typu medzi sebou. Biely jogurt bez pridaného cukru – zelená. Ovocný s kúskami ovocia – žltá. Sladký jogurt so škrobom s lentilkami – červená. A olej jednoducho nebude superzelený nikdy, ale je rozdiel mať žltý olivový olej alebo červený kokosový. To sa nám zatiaľ nepodarilo vysvetliť.

Často sa posielali obrázky rôznych lososov, že je to hlúposť, pretože jeden je zelený a druhý červený. Ale nebola to hlúposť. Na jednom obrázku bola čerstvá fileta z lososa bez prídavných látok, na druhom bol losos ťažko nasolený a údený. Tak bol červený.

Je nejaká šanca, že sa Nutri-Score nakoniec zavedie?

Závisí to od politického rozhodnutia. Diskusia o jednotnom povinnom označovaní je na úrovni celej EÚ teraz mŕtva, ale jednotlivé štáty sa môžu rozhodnúť nejaké opatrenia podporiť aspoň na dobrovoľnej úrovni.

Nutri-Score podporujú vlády v niekoľkých európskych krajinách. Podľa publikácie OECD patrí k jedným z najefektívnejších opatrení v prevencii obezity, ktoré máme k dispozícii. Podľa dostupných porovnaní dosahuje lepší efekt na stravu a zloženie potravín na trhu ako iné systémy. Ale niekto o tom musí rozhodnúť.

Všeobecne u nás stále málo pracujeme s prevenciou. Len sa snažíme všetko zachraňovať. Vyhľadávame ľudí s obezitou, cukrovkárov, aby sme im poskytli terapiu, ľudí, ktorí fajčia, pijú alkohol, aby sme im ponúkli pomoc. Ale už sa nepýtame, ako sa tí ľudia do toho stavu dostali a čo by sme mohli urobiť pre to, aby vôbec neskončili v ordinácii.

Ešte by som rada otvorila jednu tému, a to ako hovoriť o obezite. Veľa sa o tom hovorí, ako poukazovať na všetky neblahé zdravotné aspekty obezity, ale neurážať a nezosmiešňovať.

Existujú štúdie, z ktorých vyplýva, že keď človek zažíva diskrimináciu a stigmatizáciu v dôsledku svojej váhy, vedie to k vyššiemu riziku rozvoja obezity. Ja o obezite hovorím dnes a denne a myslím si, že sa to dá robiť tak, aby som na nikoho neukazovala prstom. Ľudia s obezitou vedia, že majú obezitu, väčšina z nich už skúsila všeličo, ale obezitu moderná medicína vníma ako komplexný problém, keď nestačí povedať: „Schudni!“

V „českej“ debate sa na obezitu pozeráme veľmi individualisticky, akoby to vždy bola chyba toho človeka, pretože je lenivý. Zameriavame to na jeho vinu. On zlyhal, mňa sa to netýka. Samozrejme, že obezita je aj dielom jednotlivca, ale v spoločnosti má nadváhu viac ako šesťdesiat percent ľudí a z veľkej časti je na vine obezitogénne prostredie, v ktorom žijeme.

Často súdime človeka s obezitou bez toho, aby sme tušili, čo všetko za tým je, ako žije, z akého je prostredia. Jedna sociologička dáva príklad ženy stredného veku s vyššou nadváhou. Žena by chcela zdravo variť a viac športovať, ale keď uvarí pre seba ideálne jedlo, manžel na ňu nakričí, že to nebude jesť, deti to nechcú, najlepšie každé pre inú potravinu. Čo robiť? Variť štyri večere?

Rezignovať je pochopiteľné a vlastne veľmi racionálne rozhodnutie. Chodí do práce a stará sa o domácnosť, chýba jej energia na šport. A chce ten čas venovať napríklad deťom. A takých rôznych rozhodnutí je v živote veľa. Potom sú ľudia, ktorí chodia do závodných jedální. A čo majú robiť, keď tam nevaria úplne dobre a vyvážene? Niekto si zvládne robiť krabičky, ale mnoho ľudí na to z objektívnych dôvodov nemá priestor. Je to len ich vina? Prekáža mi, že odsudzujeme konkrétneho človeka bez toho, aby sme si pripustili, že s tým treba pracovať aj na spoločenskej úrovni.

A trendom je, že do terapie obezity by mali byť ideálne zahrnutí fyzioterapeuti, nutriční poradcovia, internisti aj psychológovia, však?

Určite. Existuje štúdia kolegýň zo sociologického ústavu o skúsenostiach českých pacientov s obezitou so zdravotníckym systémom a je to zaujímavé čítanie.

Aj lekári si niekedy myslia, že keď povedia: Ste tučná, schudnite, tak tá pani pôjde a schudne. Ale ona vie, že má obezitu. Určite jej to nie je jedno. Zrejme už toho veľa skúsila, nie je to jednoduché. Lekári by mali komunikáciu smerovať k príčinám, dávať konkrétne praktické návrhy a odporúčania. Oni sami výžive často nerozumejú, ale svojich pacientov za nutričnými terapeutmi a psychológmi nepošlú.

Kto je Eliška Selinger?

Epidemiologička a špecialistka na verejné zdravie, zameriava sa na výživu a udržateľné stravovanie. Vyštudovala všeobecné lekárstvo na Univerzite Karlovej a epidemiológiu na London School of Hygiene and Tropical Medicine. Absolvovala zahraničné stáže. Jej odborná činnosť zahŕňa výskum zdravotných vplyvov rastlinných diét a udržateľné stravovanie. Spolupracuje s národnými aj medzinárodnými organizáciami, kde sa zameriava na analýzu epidemiologických dát, syntézu existujúcich dôkazov a tvorbu odporúčaní pre politikov. Venuje sa aj vedeckej komunikácii a vzdelávaniu, je autorkou a lektorkou niekoľkých vzdelávacích programov zameraných na medicínu založenú na dôkazoch a na výživu vo verejnom zdraví.

Zdroj: Lenka Vrtišková Nejezchlebová, denník N