Naučme deti opäť čítať

* Na ministerskom úrade sa v priebehu 12 mesiacov vystriedali Ján Horecký, Daniel Bútora a napokon aktuálny minister Tomáš Drucker. Mohlo takéto časté striedanie zbrzdiť reformy v rezorte, projekty či kľúčové procesy?

Stále sa bavíme o nejakých reformách školstva, ale ja si myslím, že všetko, čo sa deje, bola určitá práca, ktorú začal v školstve Braňo Gröhling ako minister, toho potom vystriedal Ján Horecký, potom bola úradnícka vláda s pánom Bútorom na čele rezortu, až kým nenastúpil dnešný minister Tomáš Drucker. Tam bolo toľko striedania, že podľa mňa to už ani nie je o reformách. Každý, kto nastúpi do úradu, chce niečo nové priniesť a niečo vymyslieť, no v konečnom dôsledku sa točíme stále v tom istom kruhu. Ľudia však potrebujú vidieť viac osobnej, ľudskej stránky v školstve a menej vymýšľať teórie, iniciatívy a iné veci, ktoré sa potom nestihnú realizovať a stiahneme ich. To je potom také, že prídem, vyberiem niečo z kontextu, doplníme do slovenského školstva a je niečo nové na svete. Ale čo z toho?

* Čiže hovoríte, že pri toľkom striedaní ministrov sa ich práca, či skôr prínos, ťažko hodnotí?

Nie je také podstatné pýtať sa, či je tam taký, alebo taký minister. Mal by tam byť aspoň raz minister školstva, ktorý si dokáže udržať svoje miesto po celé štyri roky, pôjde postupne, plynule nadviaže na to, čomu sa venoval jeho predchodca. Lebo ostatní ľudia, ktorí v školstve pracujú - bavíme sa teraz o učiteľoch, čo sú tam 30 rokov - sa pozerajú na to inými očami ako niekto na ministerstve, kto zrazu ide robiť zmeny, „akože“ v prospech rezortu. Tak to nefunguje. Škola je život, dennodenne sa vyvíja a zmeny zvonka sú zásah. Školy nedokážu naskočiť na všetky takéto zmeny ihneď, každých pár mesiacov plán aktualizovať a riešiť novú agendu. Napríklad doteraz sme sa zaoberali zmenami vo vyučovaní matematiky, ale zo dňa na deň sa to zmení a budeme riešiť nové nastavenie hodín literatúry či aktuálne hodiny telesnej výchovy.

* Kde by bolo podľa vás teda najvhodnejšie začať? Alebo od čoho by sa bolo treba odpichnúť, aby zmeny začali dávať zmysel?

Najmä treba lepšie komunikovať s riaditeľmi škôl, ktorí budú dostávať do praxe zákony, ktoré si my tu hore (na ministerstve, pozn. red.) vymyslíme. A to platí aj opačným smerom - školy musia viac komunikovať s rezortom. Aktuálne tu máme dva svety. Jeden svet je ministerstvo, úradníci, ktorí všetko riešia od stola, v podstate iba tým, že vezmú citáciu zákona a posunú ju dolu, hoci verím, že to myslia dobre. Potom, na druhej strane, sú ľudia, ktorí to musia vnímať, ktorí musia legislatívu pretaviť do praxe, musia komunikovať s rodičmi a musia komunikovať s deťmi. Deti sú dnes iné ako pred 20 či 30 rokmi, sú častejšie hyperaktívne, veľmi ťažko si zvykajú na niektoré nové veci. To vyžaduje omnoho viac spätnej väzby a komunikácie, v celej reťazi, viac trpezlivosti a komunikácie medzi ministerstvom, riaditeľmi a učiteľmi, a napokon rodičmi a žiakmi.

* A to sme ešte preskočili iných zriaďovateľov, napríklad samosprávy.